Putovanie

Jednou z charakteristických čŕt krajinárstva 19. storočia bolo poznávanie krajiny putovaním. Krajinári patrili k prvým pútnikom či „turistom profesionálom“ (Jakob Alt, Thomas Ender, Karol Ľudovít Libay, Rudolf Alt) a v tomto zmysle môžeme o 19. storočí hovoriť nielen ako o veku krajinárstva, ale aj putovania. Pri svojich potulkách alebo študijných kresliarskych/maliarskych cestách krajinu nielen poznávali z jej topografického hľadiska, ale prejavoval sa aj účinok krajiny na človeka. Neraz pritom išlo o prácu na objednávku, väčšinou vydavateľa diela či mecéna. K osobitným patrili vlastné študijné cesty maliarov, pričom jednou z prvých a dôležitých u nás bola „cesta dolu Váhom“ viedenského akademického maliara Josefa Fischera.
Dobrou školou „otvárania očí pre krajinu“ bolo putovanie po rieke. Na rozdiel od cestovania po vtedajších nerovných cestách, bolo cestovanie po rieke na väčšine úsekov plynulejšie a hoci výhľady neboli  niekedy také široké, sledovanie krajiny a jej zmien mohlo byť v mnohom ešte zaujímavejšie. Rieky s osobnou i tovarovou prepravou fungovali ako spojnice či vodné cesty od nepamäti a život pri nich bol fenoménom samým osebe. Poznávanie miest a prístavov po prúde patrilo predovšetkým v prípade Dunaja k známym a osobitým aktivitám už v minulosti, na začiatku 19. storočia sa  navyše k cestovateľskému záujmu pridal aj záujem krajinársky.